Grónsko 2012

17.10.2012

Pred pár dňami som sa vrátil z Grónska, kde sme spolu s Tomášom Brtom a Vladom Linekom strávili posledných päť týždňov nášho lezeckého života. Počas nášho pôsobenia vo fjorde Tasermiut sme spravili dve nové cesty. Jedna vedie južnou stenou na horu Ketil a tá druhá panenskou severozápadnou stenou na severný vrchol hory Ulamertorsuaq.

Ketil, Turbo 8+ A2, 1450 m, 23. - 25. 6. 2012

Zohnať informácie o tejto žulovej hore je ako hľadať ihlu v kope sena! Stáli sme pod južnou stenou a jediné čo sme vedeli je to, že by tam mala niekde viesť nejaká stará cesta. Línia sa našťastie dala jednoducho vytušiť a už po niekoľkých sto metroch spoločného nástupu sme našli starú skobu, ktorá

potvrdila naše predtuchy. Spodnú časť steny pretína zľava doprava výrazná porucha, ktorou sme sa dostali do veľkého ypsilonu. Tu sme opustili Starú cestu (Rakúska cesta 1974), ktorá pokračuje ďalej doprava a vydali sa priamo stredom ypsilonu svojou cestou k vrcholu. Po dvanástich dĺžkach nás čakalo prekvapenie v podobe tutového štandu z dvoch nitov previazaných slučkou. Čumeli sme ako péro z gauča, že čo sa deje?! Niektoré ďalšie dĺžky boli tak jasné, že nemalo význam kľučkovať popri logickej špáre holou platňou len aby sme liezli svoj smer a tak s touto, nazvime ju Novou cestou (teraz už vieme že to je Francúzska cesta 2004) máme nakoniec asi päť spoločných dĺžok. Pri spiatočnej ceste sme boli nakoniec radi za tutové štandy v tejto ceste, ktorou sa dá krásne zlaniť celá stena priamo dole. Na vrchol Ketilu sme doliezli 25. 6. 2012 po dva a pol dňoch lezenia. Na vrchole Ketilu ešte žiaden Slovák ani Čech nestál, tak máme radosť jak sviňa!

Ulamertorsuaq, Zachovajte paniku, prosím! 8, 1270 m, 1. - 8. 7. 2012

Táto stena si ma vyhliadla pred rokom a hneď si ma omotala okolo prstu. Nemal som šancu a už ďalší rok som sa proste musel vrátiť. V spodnej časti steny nevedie žiadna súvislá porucha a tak prekľučkovať kompaktnými platňami bol celkom slušný oriešok na začiatok tohto 8 dňového vertikálneho blues. Aby sme neriešili len lezecké problémy, tak si počasie povedalo, že nás trochu preverí a na tri a pol dňa nás uväznilo pod previsom. Našťastie sa na Brťákove narodeniny zľutovalo a doprialo nám jeden deň na vrcholový útok. Na tento vrchol vedú iba dve cesty a z toho jedna je naša, takže radosť neskutočná. Mali sme šťastie ako sviňa, lebo po tomto peknom dni prišli ďalšie tri dni totálneho pekla. Osmy deň sme si zase zbalili tie svoje fidlátka a v daždi zlanili na zem.