Venezuela 2009

18.02.2009

 Pred piatimi minútami skončila búrka a my môžeme zase šlapať ďalej. Leonardo berie do rúk mačetu a pokračuje v presekávaní cesty. Z nosa mi neustále kvapká, telo mám zaliate potom. Niet sa čomu čudovať, sme vo Venezuele v dažďovom pralese a na chrbte máme každý neskutočne ťažký batoh. Praha, Frankfurt, Caracas, Bolivar a konečne Santa Elena. Tu máme dva dni čas na zotavenie sa po dlhej ceste. Využívame ich na nákup potravín, posledné maile našim Láskam a neodpustíme si ani bohapusté prejedanie sa mäsom a inými dobrotami, ktoré si kvôli váhe nemôžeme vziať do džungle. Je sedem hodín ráno a my sa pokúšame natlačiť našu nadrozmernú batožinu do malého lietadielka ktoré nás má za pár minút odviezť do Indiánskej dedinky Junek. Po štarte sa lietadlo nepríjemne nakláňa na preťaženú stranu s batožinou. Račej sa tomu smejeme a so zaťatými zadkami sa lepíme na okná z ktorých je krásne vidieť celú Grand Savanu. Po necelej hodinke letu pilot s úsmevom zahlási pristávame. Vonku prší. Celé osadenstvo dedinky Junek sa krčí pod krídlom lietadla aby nezmoklo a nechápavo pozerá na štyroch bláznov s batohmi väčšími ako oni sami. Ako prví nás víta a podáva ruku sám náčelník Leonardo. V parku sa človek nemôže pohybovať sám takže dohadujeme sprievodcu, kam chceme ísť, na ako dlho a tak... Doprovod nám robí sám Leonardo a jeho syn Alberto. Sprevádzal tu väčšinu expedícií, takže dostávame kopec cenných informácií o cestách a prístupoch pod stenu z prvej ruky. Po krutej, skoro celodennej túre zhadzujeme z pliec batohy a začíname budovať náš tábor uprostred džungle pod stenami stolovej hory Acopan Tepui. Na druhý deň ráno začíname s prieskumom. Niektoré steny sú nádherné a vysoké až sedemsto metrov, ale prístup pod ne je niekedy až nemožný. Vyberáme kratšiu stienku s relatívne nenáročným prístupom , zhruba štyridsať minút chôdze od nášho tábora. Je 7.1. 2009. Sedíme všetci štyria na konároch stromu ktorý rastie v sedemdesiat stupňovom svahu na nástupe našej cesty. Tomajda na seba cvaká všetky potrebné veci na prvovýstup a vyráža za dobrodružstvom do steny. Materiál je neskutočne tvrdý! Najväčšie úsilie nás stojí ručné vŕtanie dier na istenia. Sme štyria, takže sa v lezení striedame po dvojiciach. Cez voľné dni je krásne spoznávať džunglu ktorá žije dvadsaťštyri hodín denne. Cez noc sú tu všade prítomné netopiere, tarantuly a všelijaké tvory čo ani nepoznám, no a cez deň tu môžete zazrieť hada, opice a zvedavé kolibríky ktoré nás pozorujú dokonca aj v stene. Skoro by som bol zabudol na našich najčastejších a najmilovanejších spoločníkov. Komáre, muchy, chrobáky, včely, kliešte a všeličo iné čo má rado všetko od múky cez cukor až po našu milovanú krv. Dni v stene neskutočne letia. Človek si dá ráno na zahriatie niekoľko desiatok až sto metrov žumarovania, odlezie dáke nové metre, natlčie pár nitov a je tma. Zapnem čelovku, skufrujem veci, zlaním, v tábore niečo zjem a som tuhý ako drevo. Po piatich dňoch lezenia, tlčenia nitov, žumarovania a sem tam aj šedivenia vlasov, stojíme 11.1. 2009 na vrchole Acopanu!!! Je krásny slnečný deň a my si vychutnávame zaslúžené vrcholové pohľady do diaľok tejto nádhernej zeme plnej lesov a vodopádov. Cestu sme nazvali EL SENDERO DE LOS INDIGENAS ( Indiánska steska), na počesť týmto dobrým a milým ľudom. Cesta má športovo-alpský charakter takže na opakovanie si nezabudnite zobrať nejaké tie friendy, čoky, slučky a kus dobrodružného nadšenia. V jedenástich dĺžkach s obtiažnosťami od 3 po 7c si zaleziete krásnych 425 metrov, môžete si cvaknúť devätnásť postupových istení a kochať sa krajinou na jedenástich nitoch použitých na štandy. Cestou vás určite poteší asi päť sôb ktoré sme tam nechali pre našu aj vašu bezpečnosť. 

 Jednotlivé dĺžky: 3, 7a, 7c, 7c, 7b, 6b, 6a, 6c+, 6b, 6b+, 5

Prvovýstupcovia: Jiří Lautner, Ondřej Beneš, Tomáš Sobotka a Ján Smoleň